Krátka správa o kaštieli z 23. decembra 1721

Uplynulo 300 rokov od súpisu prác...

Dejiny panského sídla rodu Ilešházi v Dubnici nad Váhom sú veľmi bohaté, no tak trochu aj zahalené tajomstvom. Stav, v akom sa nám do dnešných čias zachoval, poskytuje veľa priestoru fantázii. Napriek tomu, že kaštieľ prechádzal počas svojej existencie rôznymi prestavbami a úpravami a jeho vybavenie, mobiliár, či iná výzdoba sa na pôvodnom mieste nezachovali, dokážeme si jeho podobu v jednotlivých obdobiach do istej miery rekonštruovať. A to najmä vďaka slohovým analýzam, analógiám s inými panskými sídlami na Slovensku, ale predovšetkým vďaka zachovaným archívnym dokumentom, ktorých je v prípade kaštieľa v Dubnici nad Váhom pomerne dosť. Z 23. decembra 1721 sa nám zachoval podrobný inventár, viažuci sa k veľkej prestavbe kaštieľa za čias Mikuláša Ilešháziho v rokoch 1719-1723.


Medzi rokmi 1703 -1723 sa Uhorskom prehnalo protihabsburgské povstanie Františka II. Rákociho. Vlastníkom trenčianskeho panstva, a teda aj Dubnice, bol gróf Mikuláš Ilešházi, župan trenčiansky a liptovský. To, že dubnický kaštieľ bol jeho hlavným sídlom na trenčianskom panstve naznačuje aj v sporoch o pozemky dubnického kaštieľa a nazýva tieto ako „mea residentia“ (moja rezidencia). V roku 1708 prebehla veľká bitka pri Trenčíne, v ktorej bolo vojsko Františka II. Rákociho porazené. Vyčíňanie jeho vojsk pravdepodobne zasiahlo aj kaštieľ v Dubnici nad Váhom, i keď doklad o veľkom poškodení máme až zo začiatku roku 1709. V liste z 24. mája 1709 oznamujú grófovi Mikulášovi Ilešházimu, že pred časom vtrhol do kaštieľa plukovník Turóci so svojimi vojakmi. Neblahé následky povstania na kaštieľ neboli odstránené ani po jeho skončení. Podľa inventárov všetkých budov Trenčianskeho panstva z rokov 1713, 1714 a 1716 kaštieľ v Dubnici neplnil svoje reprezentačné funkcie, ale slúžil ako skladisko a obydlie pre zamestnancov panstva. Samotný majiteľ panstva Mikuláš Ilešházi pôsobil od roku 1706 ako uhorský kancelár Uhorskej kancelárie so sídlom vo Viedni a väčšinu času sa teda zdržiaval tam alebo v Bratislave. Rodové sídlo v Dubnici svojim stavom nevyhovovalo reprezentačnej funkcii a tak pristúpil na jeho prestavbu. Tá prebiehala od roku 1719 do 1723 a zahŕňala nielen opravu poškodeného kaštieľa, ale aj jeho novú barokovú úpravu. V archívoch sa nám v rámci účtovných dokladov Trenčianskeho panstva dochovali mená viacerých remeselníkov, podieľajúcich sa na prestavbe, ako aj vynaložených nákladov. Do 23. decembra 1721 sa nepodarilo spraviť všetky plánované úpravy a preto bol spísaný akýsi  zoznam vykonaných prác a prác, ktoré je ešte nutné dokončiť. Tento 300 rokov starý dokument písaný v slovenčine sa zachoval dodnes a v súčasnosti je uložený v Štátnom archíve v Žiline so sídlom v Bytči. Svojim pomerne detailným popisom oboznamuje s novou podobou kaštieľa, jeho architektonickým i funkčným členením a dáva nám nahliadnuť aj do spôsobu jeho zdobenia. Popisuje výsledok prác na kaštieli už vykonaných a zároveň určuje práce, ktoré na svoju realizáciu ešte len čakajú. Medzi podpismi na jednej z jeho strán môžeme nájsť aj podpis dubnického farára Jána Baltazára Magina.


Čo sa týka prízemných priestorov, tie si aj po prestavbe zachovali svoju funkčnosť a hospodársky charakter. Bola tu kuchyňa, práčovňa, pekáreň, šafáreň, skladisko potravín, stajne. Úpravy sa sústredili predovšetkým na položenie novej dlažby, výmenu okenných rámov a osadenie jednoduchých kachľových pecí. Prvé poschodie bolo upravené na veľmi reprezentatívne priestory. Steny sa vyznačovali náročným obložením so vsadenými žánrovými maľbami v kartušiach, či nástennými maľbami na štukatúrou pokrytých stropoch. Staršie renesančné kachle boli nahradené novými barokovými. „Rezidenčná svetlica“ grófa mala honosnú štukatérsku výzdobu, lemujúcu alegórie štyroch ročných období v štyroch rohoch stropu. Bohatou štukatúrou zdobené boli aj dve audienčné miestnosti. Nad dverami boli umiestnené erby. V inej miestnosti boli namaľované spodobnenia štyroch svetadielov. Strecha bola oproti predchádzajúcim šindľom pokrytá škridlami.

Mikuláš Ilešházi sa dokončenia prestavby nedožil. Zomrel v roku 1723 a do kaštieľa sa nasťahoval až jeho syn Jozef.
-----------------------------------------
1 MV SR, ŠAB, f. Illesházy korešpondencia, i.č. 6573, citované podľa: Janura Tomáš
Mgr. Jiří Alexa, LicAc.
historik umenia (Dubnické múzeum)