Pred 300 rokmi, 26. júna 1723, sa uskutočnila obhliadka časti hranice medzi Dubnicou a Lieskovcom. Informuje nás o tom poškodený dokument, ktorý vydali zástupcovia Trenčianskej stolice na podnet majiteľov Ilavského panstva, ktoré obvinilo Dubničanov, patriacich k Trenčianskemu panstvu, že svojvoľne postavili hraničný znak, čím nezákonne označili chotárne hranice a posunuli ich vo svoj prospech na úkor Lieskovca. Tento znak, vybudovaný ako kužeľ zo zeminy a kamenia, Dubničania navŕšili na mieste nazývanom Pod Hruščím, pri ceste, ktorá viedla cez les nazývaný Lukovec. Lieskovčania však tento nezákonný hraničný znak krátko nato rozváľali. Ilavské panstvo, po nedobrých skúsenostiach s chotárnymi spormi, ktoré často končili bitkami medzi poddanými susedných obcí (nezriedka i smrťou) sa snažilo problém čo najskôr vyriešiť právnou cestou. Preto sa uskutočnila táto obhliadka, ktorej sa zúčastnili okrem predstaviteľov Trenčianskej stolice aj obyvatelia Lieskovca a Ilavy. Ilavské panstvo tu vtedy zastupoval kastelán Adam Tolt, Trenčianske, lesný úradník Štefan Maršovský - obaja boli šľachtici.
Chotárna hranica medzi Lieskovcom a Dubnicou jestvovala v rokoch 1193 – 1960, keď bol Lieskovec administratívne pričlenený k Dubnici nad Váhom. Najkomplikovanejšie hraničné spory medzi týmito, kedysi samostatnými obcami sa začali najmä od polovice 17. storočia, keď začiatkom mája 1649, smrťou Štefana Izdenciho, vymrel po meči šľachtický rod Izdenciovcov, ktorý Lieskovec vlastnil od 16. storočia a dedina sa opäť stala súčasťou Ilavského panstva. Chotárne spory Dubnice s Lieskovcom a Prejtou (od roku 1973 taktiež súčasť Dubnice), najmä v zalesnených častiach okolo a nad kopcom Benkovec (Benkova hora) sa skončili až dohodou, ktorú podpísali vtedajší majitelia Ilavského a Trenčianskeho panstva, v Dubnickom kaštieli 18. septembra 1739.
Mnohé, aj veľmi staré, hraničné znaky chotárov jestvujú dodnes. Najlepšie sa zachovali v zalesnených oblastiach. Poznáte niektorý z nich? Podeľte sa nami o jeho fotografiu, alebo o nám o ňom napíšte, kde sa približne nachádza.
Zostavil: PhDr. Miroslav Martinický, archivár, Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči
Foto: Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči
„Ja niže podepsana Anna Klobučická, znamost činim všem komukolvek prinaleži pod mojim dobrym
svedomim a dušnym spasenim, že moje dite juž na tretí rok stare, jmenem Therezia, majice nemoc
paduci, to jest vred smrtedelny a to pri konci fašanku juž na pol hodiny ležici na stole položene mrtve
a studene. V tom sem dala svicu hromničnu do ruku jej a oferovala jsem ju Preblahoslavenej Panence
Marije Dubnickej, a tak v tom okamžení dite se procitlo a zvolalo. Tatičko muj a Mamička moja
vezmite mna hore. Tak dite vzala jsem hore s veliku radosti za takove velike milosrdenstvi
a dobrodeni, prinduce ja do Dubnice podekovani učiniti Bohu všemohucimu a PREBLAHOSLAVENEJ
panence marii. Nač pro lepšu jistotu tento spis ze sebe davam a svim jmenem potvrzujem. Die 6. Junií
anno 1773.
Anna Klobučická ze slavnej stolicy Nitranskej, z oasady Oponic, pritomni svetkove, Josef Kakody,
Judita Tkačičkova“
Zápis o zázračnom uzdravení dieťaťa za pomoci Dubnickej Panny Márie z roku 1773 môžeme nájsť vo
vzácnej knihe Ectypon redivivum sive Magnae Hungariae Dominae et Patronae Virginis Martis Dei
Maria effigies... (Oživená socha alebo podoba Veľkej Pannej a Patrónky Uhorska, Panny Matky
Božej Márie...). Často sa táto kniha označuje skrátene ako Dubnická kniha zázrakov. Obsahuje
svedectvá o zázračných skutkoch Dubnickej Panny Márie a jej prvé záznamy siahajú do roku 1747.
Zázračná socha Dubnickej Panny Márie sa nachádza na hlavnom oltári farského kostola Sv. Jakuba
staršieho v Dubnici nad Váhom. Jej pôvod i autorstvo sú zahalené rúškom tajomstva. Do Dubnice sa
pravdepodobne dostal z kaplnky trenčianskeho hradu, odkiaľ si ju so sebou priniesli Ilešháziovci, keď
sa presťahovali z ich potrebám už nevyhovujúceho hradu do nového reprezentatívneho kaštieľa
v Dubnici. Prvé zázračné uzdravenie za pričinenia Dubnickej Panny Márie je datované do roku 1742
v spojitosti s manželkou Jozefa Ilešháziho Teréziou, rodenou Traunovou. Chýr o zázračnej soche
veľmi rýchlo rozšíril a pravdepodobne už v tom istom roku sa začali do Dubnice zbiehať pútnici.
V roku 1770 bola postavená v svahu za Dubnicou Kalvária, ktorá slúžila stále sa rozširujúcim
zástupom pútnikov.
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o Dubnickej knihe zázrakov, môžete si v Dubnickom kaštieli zakúpiť
publikáciu od Františka Mikuláša a kol. Dubnická kniha zázrakov. V roku 2022 sa v Dubnickom múzeu
pri príležitosti 280. Výročia pútí v Dubnici nad Váhom konala výstava Panna Mária Dubnická,
prezentujúca rôzne predmety viažúce sa k pútiam k zázračnej soche, zozbierané z rôznych kútov
Slovenska.
Rok 1723 bol pre Dubnicu významný z viacerých dôvodov. K tým najvýznamnejším pre celú Dubnicu určite patrí dokončenie prestavby kaštieľa v duchu barokového štýlu. Vtedy kaštieľ získal svoju charakteristickú vežu nad vstupným portálom. Práce inicioval Mikuláš Ilešházi (* 1653, †1723), ktorý sa však finálnej podoby nedočkal, pretože 10. septembra zomrel. Novým majiteľom a zároveň aj trenčianskym a liptovským hlavným županom sa stal Jozef Ilešházi (*1700, †1766), ktorý v jeho snahách pokračoval. Z roku 1723 sa zachovali dva súpisy, ktoré podrobne dokumentujú prestavbu kaštieľa vrátane prác, ktoré je potrebné ešte urobiť.
Foto: Mikuláš a Jozef Iešházi, In: Hábl, Vlastimil. Ilešháziovci, vojaci, diplomati, zberatelia a mecéni, 2009.
Rok 1723 si v Dubnici pripomíname ako výročie napísania Apológie, aj keď jej zostavenie a uverejnenie sa pretiahlo až do roku 1728. Napriek tomu, že bola vydaná anonymne, je zrejmé, že autorom Apológie je dubnický farár Ján Baltazár Magin (1681-1735).
Od roku 1536 sa v Bratislave konával pravidelne Uhorský snem, teda zhromaždenie privilegovaných stavov a vrstiev Uhorska. Jeden taký sa začal aj 20. júna 1722. Zúčastnil sa ho aj trnavský univerzitný profesor Michal Bencsik, ktorý pri tejto príležitosti vydal tlačou aj krátky spis. Vyjadruje sa v ňom pomerne nelichotivo vyjadruje o obyvateľoch Trenčína, respektíve o všetkých Slovákoch, vychádzajúc pritom z veľmi nepresných historických legiend a mýtov. Reakciou na tieto urážky sa stal spis, ktorý poznáme pod názvom Apológia (Ostne, podsypané pisateľovi spisu Nobilissima diaeta novissima posoniensis, čiže Obrana slávnej stolice trenčianskej a mesta tohože mena, spísaná proti osočovaniam, ktorými od tohože pisateľa svrchovaným neprávom zahrnutý bol Jeleň i Baránok). Je považovaná za „najstarší známy sústavný obranný spis o Slovákoch, sťa kultúrnych príslušníkoch veľkej slovanskej rodiny.“
Obrázok: Busta Jána Baltazára Magina v Dubnici nad Váhom slávnostne odhalená v roku 2020, zhotoviteľ busty Tomáš Polonský, autor fotografie Jiří Alexa
✍️ HISTORICKÉ UDALOSTI - 830. výročie 1. písomnej zmienky ✍️
Z roku 1713 pochádza inventár trenčianskeho a dubnického panstva, ktorý okrem iného zachytáva aj škody spôsobené na panstve kuruckými vojskami. V roku 1709, za povstania Františka II. Rákocziho poškodili Dubnický kaštieľ povstaleckí vojaci. Budovy kaštieľa ostali zdevastované a z väčšej časti neobývateľné. Z inventára sa dozvedáme, že v roku 1713 kaštieľ slúžil len ako sklad a obydlie pre zamestnancov panstva. Väčšina panských izieb mala vylámané dvere a porozbíjané okná. Núdzovo sa opravili iba miestnosti, ktoré boli obývané, alebo slúžili ako skladisko potravín. K tomuto neutešenému stavu prispel aj fakt, že vtedajší majiteľ panstva Mikuláš Ilešházi pôsobil od roku 1706 vo funkcii uhorského kancelára a preto sa trvalo zdržiaval vo Viedni, kde aj zomrel.
Obrázok zachytáva vizualizáciu pôdorysu kaštieľa z obdobia začiatku 18. storočia, tak ako bola zistená Pamiatkovým výskumom muriva v roku 1982.
✍️ HISTORICKÉ UDALOSTI - 830. výročie 1. písomnej zmienky ✍️
Každá vojna so sebou nesie utrpenie. A to nielen na strane porazených, ale často aj na strane víťazov. Obyvatelia Dubnice sa o tom mohli presvedčiť napríklad aj v roku 1683, v ktorom sa odohrala jedna z najvýznamnejších protitureckých bitiek. V bitke pri Viedni porazili spojené rakúske, nemecké a poľsko-litovské vojská armádu Osmanskej ríše a zastavili tak postup Turkov hlbšie do Európy. O neúspešné obliehanie Viedne Turkami a ich následnú porážku sa pričinil najmä poľský kráľ Ján III. Sobieski (*1629, †1696). Keď sa poľské vojská vracali cez Považie domov, spôsobili na majetkoch dubnického panstva veľké škody. Výčiny vojsk opísal úradník panstva Adam Banóci v liste Jurajovi Ilešházimu 3. 11. 1683. Po ich odchode tu ostali „zuboženi poddani, jednym ani hrste zboža, ani krme žadnej nezostalo...“
Foto-zdroj: webumenia.sk:
Obliehanie Viedne Turkami - útok na hradby
Obliehanie Viedne Turkami - dobývanie veže
- Romeyn de Hooghe – autor predlohy, Neznámy grafik
✍️ HISTORICKÉ UDALOSTI - 830. výročie 1. písomnej zmienky ✍️
V roku 1623 nechal spísať urbár trenčianskeho panstva vtedajší majiteľ Gašpar Ilešházi (*1593, † 1648), ktorý sa neskôr značnou mierou zaslúžil o vybudovanie Dubnického kaštieľa. Vďaka tomuto dokumentu dnes napríklad vieme, že v Dubnici sa vtedy nachádzalo 49 usadlostí.
V minulosti neboli pozemky, na ktorých ľudia hospodárili, vždy v ich vlastníctve. Väčšinou ich vlastnilo panstvo a poddaní ich dlhodobo užívali. A to bez právneho nároku na ne. Z možnosti užívania panskej pôdy vyplývali určité povinnosti voči jej majiteľovi. Takáto pôda sa nazývala aj urbárska (rustikál). Panská pôda, ktorú obrábal zemepán vo vlastnej réžii sa nazývala dominikál. Urbárom sa rozumelo spísanie pozemkového majetku a povinností poddaných medzi zemepánom a osobami nachádzajúcimi sa v poddanskej závislosti. Urbáre vznikali z iniciatívy samotných majiteľov panstiev a slúžili pre evidenciu platieb a dávok plynúcich im z poddanských usadlostí na panstve. Obvykle sa tvorili pri zmene majetkových pomerov. Povinnosti poddaných tvorili buď peňažné platby, naturálie alebo robota.
Foto: Gašpar Ilešházi, In: Babičová, Hábl, Učníková: Ilešháziovci - rodová zbierka obrazov, 1998
✍️ HISTORICKÉ UDALOSTI - 830. výročie 1. písomnej zmienky ✍️
Významné historické udalosti v Dubnica nad Váhom sa až prekvapivo často spájajú s letopočtom končiacim číslom 3. Jedným z najvýznamnejších dokladov pre dejiny mesta je jeho prvá písomná zmienka. Tá sa týka Dubnice a Lieskovca a hlási sa do roku 1193. Zmienka o Dubnici sa nachádza v listine, ktorou udelil uhorský kráľ Belo III. Vratslavovi, bratovi Svojslava, opustené zeme Predmier so Súľovom a Kameničany v Trenčianskej župe. Vratslav sa o ne ako o dedičné zeme Dubnicu a Ostratice podelil so súhlasom kráľa so svojim bratom Piskinom. Dubnicu si bratia rozdelili tak, že zeme okolo Dubnického potoka si ponechal Vratslav a zeme okolo Lieskovského potoka dostal Piskin. Odvtedy sa pôvodná Dubnica natrvalo rozdelila a v neskorších časoch sa vždy spomínajú dva osobitné celky Dubnica a Lieskovec.
Listina, ktorá sa hlási do roku 1193, bola inzerovaná v listine Ladislava IV., vydanej v auguste 1274. Táto listina sa nám zachovala v jednoduchom odpise z 18. storočia v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti.
Vedeli ste, že presne pred 120 rokmi dňa 26. marca 1903 postihol Dubnicu nad Váhom veľký požiar? O tejto nešťastnej udalosti priniesol informáciu týždenník Vágvölgyi Lap:
„Škody spôsobené požiarom
V obci Dubnica vypukol vo štvrtok popoludní požiar, v dôsledku ktorého v priebehu krátkej chvíle ľahlo popolom 11 obytných budov a 15 stodôl. K rýchlemu šíreniu výrazne prispel búrlivý vietor. Okrem doposiaľ nevyčíslených značných škôd vyhasli dva ľudské životy, a tomanželka zámočníka Galla, ktorá chcela zachrániť hotovosť - 16 korún, nachádzajúcu sa v izbe a už nenašla z mora plameňov cestu von, a dieťa Béresovcov, ktorého napoly zhorené telo našli v dome, v ktorom požiar vznikol. Na druhý deň za rovnako búrlivého vetra vypukol požiar v obci Pružina, ktorému padlo za obeť 50 domov a hospodárskych budov.“
Zdroj: Brandschäden. Vágvölgyi Lap XXX, 1903/13, č. 5, z 29. 3. 1903.
Z nemeckého jazyka preložila: Mgr. Jana Vdovičíková
Za poskytnutie článku ďakujeme pani Alici Krištofovej.
